July 22 , 2016

by

Vďaka nemu ožívali verneovky, mayovky i záhadné tvory praveku. Výnimočný talent a nesmierna pracovitosť mu priniesli svetovú slávu. Maliar Zdeněk Burian zomrel pred 35 rokmi.

S trochou zveličenia možno povedať, že osud mu dal prvé znamenie, kadiaľ sa poberie jeho život, už v detstve. Zdeněk sa narodil 11. februára 1905 v moravskej Kopřivnici a detstvo prežil medzi rodným mestom a blízkym Štramberkom. Chodieval sa hrávať do neďalekej jaskyne Šipka, kde v roku 1880 našli čeľusť neandertálskeho dieťaťa.

Zdeněk už ako dieťa pekne kreslil, odkresľoval si exotiku v časopisoch. Už v základnej škole si učitelia všimli jeho výrazný talent a odporúčali rodičom dať chlapca na štúdiá na pražskú školu umeleckého priemyslu UMPRUM. S príchodom 1. svetovej vojny sa však situácia zmenila. Zdeňkov otec narukoval, o škole nemohlo byť ani reči, a keď sa z vojny vrátil, rozhodol, že študovať pôjde na techniku Zdeňkov starší brat. Viac peňazí na podporu detí na štúdiách jednoducho nemali. Zdeněk sa mal stať lesníkom.
Za všetko môže mama

Ibaže pani Burianová sa rozhodla, že aj jej mladší syn by predsa len mal dostať šancu skúsiť to v Prahe na štúdiách. Cez odporúčania sa dostali až k profesorovi Maxovi Švabinskému, ktorý chlapca poslal na prijímacie pohovory na Akadémiu výtvarných umení.

Komisiu očaril a ako 14-ročného ho prijali rovno do druhého ročníka! Aj keď bol naozaj talent, v škole to mal veľmi ťažké. Pre oveľa starších spolužiakov bol iba outsiderom, navyše rodina nemala peniaze, aby mu na štúdiách pomáhala. Často hladoval a na jedlo si zarábal rôznymi pomocnými prácami či maľovaním reklám do výkladov. Svoje kresby a maľby ponúkal osobne po kníhkupectvách, až v roku 1921 zašiel náhodou do kníhkupectva Dělnického nakladatelství. Kníhkupec rozoznal, aké kresby má pred sebou a spolu s riaditeľom vydavateľstva Antonínom Svěceným zadali 16-ročnému mladíkovi prvú knižnú zákazku – ilustrovať Dobrodružstvá Davida Balfoura od R. L. Stevensona. Nasledujúce štyri roky kreslil Burian pre toto vydavateľstvo. Ale na financovanie života v Prahe na škole to stále nestačilo, a tak si stále zarábal pomocnými prácami. Akadémiu však po istom čase opustil, nedokázal pri zháňaní peňazí na živobytie odovzdávať študentské práce.

Vorkoholik

K stabilnej práci sa dostal až v roku 1924 v geografickom časopise Širým světem, pre ktorý potom kreslil 21 rokov a za ten čas urobil približne 560 ilustrácií. Časopis viedol Stanislav Nikolau, geograf, historik a cestovateľ, a okrem exotiky a dobrodružstva sa venoval aj popularizácii vedy.

O tri roky neskôr sa mu podaril ďalší kariérny krok. Vydavateľ Vilímek mu ponúkol, či by nechcel urobiť obálku k jednej z Kiplingových kníh. „Či by som nechcel! Bol som už ženatý a boli sme so ženou poriadne vyhladovaní. Za deň som knihu prečítal a za noc som namaľoval obálku a odniesol ju Vilímkovi.“ Rok 1927 bol pre Buriana úspešný, Vilímek mu dal stálu prácu a poskytol dvojizbový byt na Žižkove s tým, že bude ako výtvarník pracovať pre Humoristické listy, Malého čtenáře, Dobrodružný svět a ďalšie tituly.

V roku 1932 vyšla v časopise Malý čtenář poviedka Lovci sobov a mamutov s Burianovými ilustráciami. Tie sa dostali do rúk docenta Karlovej univerzity Josefa Augustu a ten maliara osobne navštívil a ponúkol mu spoluprácu. Uznávaný paleontológ totiž hľadal niekoho, kto by ilustroval jeho vedecké práce. Naplno začali spolupracovať o tri roky neskôr a potom počas protektorátu, keď boli univerzity zatvorené, a tak sa profesori venovali viac písaniu. Pod Augustovým vedením začal Burian maľovať umelecké rekonštrukcie pravekého sveta, ktoré dosiahli svetovú slávu. Ilustroval všetky Augustove vedecké knihy a jeho obrázky sa našli hádam v každej škole v Československu, kde sa používali ako učebné pomôcky.

Ďalšiu dobrú príležitosť dostal Burian od začínajúceho vydavateľstva Toužimský & Moravec, ktoré odkúpilo práva na romány Karla Maya. V roku 1933 sa Burian stal ich kmeňovým ilustrátorom. Začínajúci vydavatelia mali správny odhad, úspech mayoviek znamenal, že mohli vydávať aj iné knihy, opäť s ilustráciami Zdeňka Buriana.

Po roku 1942 začali práve v tomto vydavateľstve vychádzať aj knižky vtedy už profesora Josefa Augustu Divy prasvěta, Zavátý život, Ztracený svět a ďalšie. Okupácia však vydavateľstvo obrala o možnosť slobodne vydávať knihy. Na každú bolo treba povolenie, firma sa vytrácala z povedomia čitateľov, už sa jej tak nedarilo a po roku 1949 skončila. Za roky v tomto vydavateľstve ilustroval Burian asi 120 kníh!

Aj taký obrazový génius, ako bol Zdeněk Burian, však pri jednom druhu ilustrácie zlyhával. Dobrodružstvá, zvieratá, exotické krajiny, praveké tvory mu šli bez problémov. „Na rozprávkach som úplne stroskotal, nedokážem fantazírovať ako praví rozprávkari,“ priznal Burian. „Pamätám sa, že som k jednej rozprávke nakreslil čerta, ako sa plaví s rybárom na lodičke. Lodička to bola pekná, ale taká, akú by ste našli v najbližšom riečnom prístave. A vtedy ma neskorší národný umelec Jiří Trnka upozornil, že to predsa nie je žiadna rozprávková loď, tú že si musím ako ilustrátor vymyslieť.“

S príchodom iného režimu sa zrazu objavili kritici, ktorí ho označovali len za remeselníka, ktorý nemá s umením nič spoločné. Režimu sa neveľmi páčila jeho orientácia na západnú literatúru či jeho pôsobenie v trampingu.

„Keď som sa presťahoval z vidieka do mesta, bola to pre mňa veľká zmena, nemohol som si v Prahe zvyknúť. Ventilom bol tramping. Romantika dobrá a prospešná. To mestské zotročenie sme si vtedy vyrovnávali pobytom v prírode a čítaním. Táto literatúra podporuje to, čo je v každom chlapcovi: vedomie čestnosti, hrdinstva, víťazstva spravodlivosti, vedomie, že je muž.“ Rád spomínal aj na trampské výlety na Slovensko. „V Tatrách sme zažili pekné dobrodružstvá a z južného Slovenska sme sa vrátili do čierna spálení slnkom a plní nádherných spomienok na prírodný raj a slobodný život. Neviem, ako je to dnes, ale vtedy trampovať znamenalo zachovávať ducha čestnosti, džentlmenstva a úcty k žene.“

Ako veľmi si v zahraničí cenili Burianovu prácu, potvrdil profesor Oldřich Fejfar. „Keď som bol v Britskom múzeu, kolega mi navrhol, aby sme si pozreli Darwinov rodný dom, pretože Darwin je pre nás hlavným zdrojom predstáv o evolúcii v prírode. Keď sme navštívili Darwinov dom v Kente, všimol som si, že jedna obrovská miestnosť bola pokrytá Burianovými reprodukciami malieb, ktoré urobil s Augustom počas vojny. Bolo to veľmi milé.“

V šesťdesiatych rokoch už Burianovi dali pokoj a mohol pracovať. Ďalej ilustroval knižky, rozvíjal aj vlastnú voľnú tvorbu. Maliar vždy miloval prírodu a cítil, že ľudia by sa k nej mali správať lepšie: „Dovoľte starnúcemu maliarovi, aby vyjadril svoju obavu o budúcnosť našej krásnej prírody. Vždy som prírodu miloval a vždy ma uchvacovala úžasná dráma jej vývoja. Vážme si prírodu a urobme všetko pre to, aby sme ju uchránili aj pre budúce generácie.“ Trápil ho stav znečistených morí a to, ako ľudia svoju planétu zneužívajú. „Celý deň pracujem, potom sa večer pozerám na správy zo sveta a potom väčšinou dlho do noci premýšľam o tejto jedinej veci. Veď krajšia planéta než je naša Zem, sotva vo vesmíre existuje...“

Jeho manželka Františka umrela v roku 1979, maliar ju prežil len o dva roky. Zomrel nečakane krátko pred otvorením svojej veľkej výstavy v Prahe 1. júla 1981. Naozaj reprezentatívnu retrospektívu mu však urobili až 24 rokov po smrti.

Podľa dostupných údajov namaľoval Zdeněk Burian asi 14-tisíc rôznych ilustrácií, vytvorili 600 obálok, 180 portrétov a 300 vlastných obrazov. V roku 1980 dostal titul zaslúžilý umelec. V Štramberku, kde prežil časť detstva, otvorili Burianovi v roku 1992 múzeum.

Jeho meno nájdeme aj na hviezdnej oblohe, pretože po ňom pomenovali v roku 2000 planétku číslo 7 867.

http://zivot.cas.sk/clanok/32830/preslavil-ho-pravek-vdaka-zdenkovi-burianovi-ozivali-verneovky-mayovky-praludia-i-dinosaury